Každému sa pozriem priamo do očí

Minulý rok ste prekvapili albumom Vodopád, ktorý sa niesol v novom, modernom duchu. Začiatkom októbra ste vydali ďalší album - Helena 2002. Pokračujete na ňom v tanečnom štýle?

- Áno, je voľným pokračovaním Vodopádu. Som však rada, že sa nám podarilo nekopírovať ho a našli sme iné - originálne a nápadité pesničky. Pôvodne som chcela s ďalším albumom ešte chvíľu počkať, ale vydavateľstvo malo iný názor. Keby sme však nemali dobrý repertoár, určite by som nedovolila vydať ho len preto, že chceme nový album.

Na albume Helena 2002 je aj prekvapenie - dueto s Josefom Vojtkom, spevákom kapely Kabát.

- Dlho sme hľadali niekoho, kto by so mnou naspieval pesničku Potopa. Je to veľmi zaujímavá a náročná skladba autora Johna Capka, Čechoameričana komponujúceho aj pre Dianu Rossovú, Joe Cockera alebo Cher. Táto pesnička si vyžaduje mužný sexi hlas, ktorým disponuje práve Pepo Vojtek. Potešil ma tým, že prekročil bariéru medzi rockovou a populárnou hudbou.

Na platni je ešte jedno prekvapenie - pieseň Sladké mámení, známa z filmu S tebou mně baví svět. Povedala som si, že radšej ju znovu naspievam ja, kým mi ju vezme niekto druhý... Zámerne sme nemenili kolorit piesne, nechali sme ju v pôvodnom duchu, ale odeli sme ju do modernejšieho zvuku.

Sú na novom albume iba pôvodné pesničky?

- Áno. Výnimkou je skladba Patricka Réniera, majiteľa belgického štúdia, v ktorom sme album nahrávali. Práve v tom čase vyprodukoval album pre speváčku Belle Peresovú a jedna z jej pesničiek sa mi tak zapáčila, že som ho o ňu požiadala. Súhlasil, a tak mi Hana Sorrosová napísala český text a pieseň dostala názov Někdy jinde - někdy jindy. Je prvým singlom nového albumu. Ostatné pesničky sú od našich autorov hudby ako Michal David, môj brat Jirko Vondráček či Lešek Wronka, nováčikom je Tomáš Kympl s latino skladbou Karneval. Dve piesne mi zložil Stano Šimor, ktorý album aj produkuje.

Spomínate Stana Šimora, Slováka, ktorý v našom hudobnom svete najskôr prerazil ako formácia Morhotronic, neskôr "vyrobil" skupinu Lunetic. Ako ste sa spolu skontaktovali?

- Stano ma šokoval - je totiž samouk, vyštudovaný strojár. Zistila som, že čo je kvarta a kvinta veľmi nepozná, ale perfektne sa vyzná v počítačoch a v programovaní. Sleduje všetky svetové trendy a má ich zmapované. Spoznali sme sa cez vydavateľstvo Universal, kde robil najskôr pre Lunetic. Vo vydavateľstve po mojej spolupráci s Vašom Patejdlom na albume Nevzdám se hvězdám prišli na nápad, či nechcem skúsiť ako producenta Šimora. Spočiatku som oponovala - nie som Lunetic, pozor, aby to nevyzeralo smiešne a infantilne, že Vondráčková v päťdesiatke bude spievať štýl hudby teenagerov. Napokon sme sa dohodli, že piesne prispôsobíme môjmu štýlu a osloveným autorom sme povedali, že chceme robiť tanečnú platňu. Z ponúknutých skladieb som si vybrala to, o čom si myslím, že je pre mňa ešte únosné. Povedala som si, keď môže takto spievať Cher, prečo by som nemohla aj ja?!

Prekáža vám, keď niektorá z mladších kolegýň prespieva niektorú z vašich piesní?

- Neprekáža mi, keď niekto prespieva moju pesničku, ale nastáva iný problém. Stále často spievam na rôznych podujatiach, kde sa však s kolegyňami, ktoré rady načierajú do môjho repertoáru, občas "zrazíme". Mám napísaný tzv. playlist, v ktorom figurujú pesničky, ktoré chcú spievať aj ony. Má to logiku, predsa si nevyberú piesne, ktoré neuspeli, ale naopak - hity. A tie mám stále v repertoári, lebo ich ľudia odo mňa chcú počuť. Teraz sa mi to stalo s Darinou Rolincovou, ktorá sa rozhodla, že zaspieva pesničku Dvě malá křídla tu nejsou, pričom som ju chcela spievať ja. Na celej veci je nepríjemné akurát to, že dochádza k takýmto "konfliktom záujmov".

Keď sa začiatkom 90. rokov rozbiehal v Česko-Slovensku muzikálový vlak, viezli ste sa hneď v jeho prvom vozni - v Bedároch ste spievali Fantinu. Odvtedy ste sa v muzikáloch neobjavili, prečo?

- Ponúkali mi aj ďalšie role, ale nevidela som sa v nich. Neboli príležitosťou, kde by som mohla predviesť všetko, čo viem a čo muzikálová hviezda ukázať má. Mám smolu, že už mám toľko rokov koľko mám a že na hlavnú rolu trebárs v Hriešnom tanci to už nie je. Ušiel mi "muzikálový vlak", ale čo sa dá robiť. Našťastie mám množstvo iných aktivít a nebudem plakať nad tým, že čas letí, že starnem.

Spievate takmer štyri desaťročia. Nemali ste niekedy chuť s tým skoncovať?

- Zaváhanie, záchvev a rozčarovanie u mňa nastali, keď sa zmenil režim. Viacerých z nás atakovali, že keď sme boli na špici v minulom režime, je načase, aby sme sa ako jeho prisluhovači pratali preč, že už toho bolo dosť. Vtedy mi to veľmi bralo chuť do ďalšej práce. Ako jedna z mála som nikdy nechcela emigrovať, myslela som si, že to tu prežijem s čistým štítom a zrazu mi to ktosi predhadzuje pred oči? Hovorila som si: Helena, mala si zostať vonku - mali by od teba pokoj a možno mohla byť z teba svetová star... Postupne som si všetko prehodnotila a zistila som, že to nie je názor väčšiny, ale len pár jedincov, ktorí majú scestné názory. Prestala som ich počúvať. S minulým režimom som nikdy nesympatizovala. Robila som len to, čo som vedela, že keď neurobím, zakážu mi spievať. Ústupky som urobiť musela, ale nič také, za čo by som sa niekomu nemohla pozrieť priamo do očí.

Byť svetová hviezda... Myslíte si, že v našich podmienkach má niekto šancu ňou byť?

- Prečo nie, ale je to vec šťastia a dobrých kontaktov. Dnes vo veľkej konkurencii je ťažké uplatniť sa vo svete. Nestačí len talent a umenie, sú potrebné kontakty aj kapitál. Keď sa pozriem na mladých interpretov, bohužiaľ, nikto z nich v zahraničí neprerazil. Ani Lucka Bílá, ktorá na to má, je ohromný talent a vynikajúca speváčka, ale nestalo sa tak. Je mi to ľúto a pýtam sa - prečo? Je to asi otázka toho, že ju nikto zo svetových producentov neobjavil a nepovedal - túto speváčku chcem, budem do nej investovať peniaze, naučím ju po anglicky a bude z nej svetová star.

Povedal vám niekedy niekto čosi podobné?

- Bohužiaľ, nie. Nikdy som za sebou takého človeka nemala, ani v našich domácich podmienkach. Kým Hanka Zagorová mala Karla Wagnera, Karel Gott Ladislava Štaidla či Olympic Miloslava Zapletala - ja som sa musela naučiť postarať sa o seba sama. Do vienka som dostala aj schopnosť naučiť sa jazyky, takže nemám problém spievať po anglicky, francúzsky alebo nemecky. Aj preto som s Karlom Gottom, Jirkom Kornom a Josefom Lauferom bola jedna z mála spevákov, ktorí sa dostali von. Boli sme výnimoční tým, že sme nielen dobre spievali, ale vedeli sme sa aj pohybovať, tancovať, stepovať... A to bolo pre svet lákavé, nie že by nás tam tlačil režim. Naopak, režim na tom iba zarábal. Bral 23 percent za to, že nás láskavo pustili von a dali nám výjazdnú doložku. Ale to si už málokto pamätá, na to sa rýchlo zabudlo.

Čo vás čaká v najbližších dňoch?

- V prvom rade prezentácia môjho nového albumu, ktorá má podobu aj koncertného turné s desiatimi vystúpeniami v ČR a jedným na Slovensku - 21. novembra v Košiciach. Spievať budem vo Varšave, mám pozvanie z Austrálie aj kanadského Toronta. O moje koncerty prejavili záujem v Moskve, kam na budúci rok zrejme pocestujem aj s Karlom Gottom, pričom nás volajú aj do Sankt Peterburgu a Kyjeva. No a črtá sa ďalšia Carnegie Hall... Uvidíme, čo všetko sa podarí, pretože situácia posledných týždňov vo svete nedáva veľa dôvodov na optimizmus a veľké plány do budúcnosti.

Ale na Slovensku vystúpite aj ako hosť dvoch galakoncertov Petra Dvorského.

- Áno, 25. novembra budem s Martinom Babjakom hosťom koncertu Petra Dvorského v Košiciach. O dva dni neskôr si zaspievam s opernou divou Evou Urbanovou na bratislavských Pasienkoch.